Autorky podcastu Noví susedia: Na Ukrajine prebieha veľká derusifikácia
Braňo Bezák
V rozhovore s tvorkyňami podcastovej minisérie Noví susedia sa dozviete:
- čo vedia Slováci o Ukrajine,
- čo vedia Ukrajinci o Slovensku,
- či chcú u nás zostať,
- ako je to na Ukrajine s ruštinou,
- ako sa k vojne stavajú Rusi žijúci na Slovensku.
Noví susedia – to je podcastový seriál, s ktorým sa budú poslucháči podcastov Denníka N stretávať počas najbližších šiestich týždňov. Ale kým sa to dostalo až do tohto štádia, bol určite nejaký prvý krok. Ten prvý krok k vášmu seriálu bol asi nápad urobiť to. Prečo práve seriál na túto tému? Máte k tomu blízko? Ste z východného Slovenska, máte rodinu na Ukrajine?
Katarína Urban Richterová: Keď sa začala vojna na Ukrajine, zhrozená som rozmýšľala, čo sa deje. Rozmýšľala som, čo viem o Ukrajine. Potom som sa pýtala aj širšieho okolia a tiež toho veľa nevedeli. Ovládali sme také tie stereotypy z 90. rokov, ale kto je najväčší ukrajinský spisovateľ, kto sú ich celebrity, aké majú jedlá – veľmi veľa vecí som nevedela. Začala som premýšľať, prečo to tak je. Máme tu desiatky tisíc nových susedov, tak možno je správny čas skúsiť sa o nich viac dozvedieť. Nielen hovoriť o vojne, ale aj o modernom každodennom živote Ukrajincov a Ukrajiniek. Možno tým, že budeme o nich viac vedieť, sa budeme s nimi vedieť lepšie prepojiť a spoznať v parku, v banke a podobne. Stretávame ich každý deň, tak možno je to dobrý systém, ako prelomiť ľady a lepšie sa s nimi spoznať osobne.
Kde a ako ste ich hľadali? Prišlo sem už takmer 300-tisíc ľudí a časť z nich odišla naspäť. Je ich veľa, ale keby som si povedal, že aj ja chcem teraz urobiť rozhovor s nejakými Ukrajincami, čo ušli pred vojnou, tak by som nevedel, kam ísť.
Oxana Ferancová: Stačí niekde začať, zoznámiť sa s niekoľkými. Keď sme sa dali dokopy s Katarínou pre tento projekt, tak sme nejakých poznali. Ja som poznala Ukrajincov, ktorí tu žili dlhšie, vedeli už aj po slovensky. Katarína zase v Banskej Štiavnici poznala tiež skupinu Ukrajincov, čo boli hlavne utečenci. Bola to taká guľa, ktorá sa nabaľovala a začali prichádzať aj zaujímavé rozhovory, ku ktorým sme sa dostali ako slepé kura k zrnu.
Katarína Urban Richterová: Áno. Alebo múdre kura k zrnu, lebo sme ich hľadali. V podcaste budete napríklad počuť aj moje nové susedky v Banskej Štiavnici, ale aj mnohých ľudí z Bratislavy. Snažíme sa nehovoriť len o tom, ako utekali pred vojnou. To sú veci, ktoré ste v Denníku N pokrývali a stále pokrývate dostatočne, je to dôležité. Snažíme sa hovoriť o malých aj veľkých témach na Ukrajine, o ktorých nič nevieme, ako sme zistili. Vďaka tomu sa s nimi vieme viac prepojiť a pochopiť, akými jazykmi rozprávajú, čo-to z histórie, kto boli tí dvaja Viktorovia – Juščenko a Janukovyč, čo sa každému mýli. Je tu aj celá oblasť umenia a tak ďalej. To boli témy, pre ktoré sme kontaktovali aj Ukrajincov, Ukrajinky, ale aj odborníkov, aj Slovákov. Boli sme v mnohých komunitách na Slovensku, ktoré prijímali odídencov z Ukrajiny, a tam nám o nich veľmi zaujímavo rozprávali.
Dala by sa povedať nejaká všeobecná charakteristika, akí ľudia utekali z Ukrajiny? Je niečo, čo mali spoločné okrem toho strachu z vojny?
Oxana Ferancová: Keďže utekali predovšetkým matky s deťmi, a teda ženy a babičky z rôznych regiónov, ťažko by som povedala, či tam bola nejaká prepájacia niť. Ukrajina je obrovská krajina, je to rozlohou druhá najväčšia krajina Európy.
Katarína Urban Richterová: Áno, žije tam 43 miliónov ľudí.
Oxana Ferancová: Niekoľkonásobne viac ako Slovensko a zoberme si, aké rozmanité je Slovensko. Ja som vedela nejaké veci o Ukrajine predtým, ako sa začala vojna, ale pri tomto podcaste som sa stále veľa vecí dozvedala. To, čo spája všetkých Ukrajincov, ktorí sú tu, je príslušnosť k tomu národu. No sú veľmi rozmanití a zaujímaví.
Katarína Urban Richterová: Rozprávala som sa napríklad s profesorom, ktorý je tu tri alebo už päť rokov a s ním som preberala celú históriu ukrajinského jazyka, kedy bol zakázaný a že sa všetci báli písmena G a podobné veci. Hovorili sme s mnohými ľuďmi, ale nielen s tými, ktorých životy sa pohli pre vojnu. Chcela som skôr vedieť, aké to je, keď sa jedného dňa rozhodne 15-ročné dievča, že už po rusky nebude nikdy hovoriť a pochádza z regiónu, kde hovorila so všetkými po rusky. Čo to znamená? Musí si zmeniť sociálne siete, zmeniť kamarátov, lebo mnohí s ňou prestanú hovoriť. Ako to vyzerá, keď je z ničoho nič Ukrajinka, ktorá hovorí iba po ukrajinsky. To boli iné témy, s ktorými som za nimi chodila a otravovala ich s mikrofónom. Trošku to bolo iné, ako keby sme hovorili len o ich osobných príbehoch.
Oxana Ferancová: Keď hľadáme to prepojenie medzi Ukrajincami, tak možno je to transformácia ľudí, ktorí hovorili po rusky celý život v Ukrajine a prišiel ten zlom – 24. február, a postupne prechádzali na ukrajinčinu. Niektorí hneď. Aj prezident Zelenskyj je príklad toho, že on do vojny, možno do roku 2014 hovoril po rusky, dokonca vystupoval v ruských estrádach – a dnes hovorí iba po ukrajinsky. Po rusky hovorí, len keď je to výzva Rusom. Toto je vec, ktorá bola určite pre nich významná. A tak ako tvoja 15-ročná kamarátka prestala hovoriť po rusky, aj ja mám podobné príklady, keď Ukrajinci začali medzi sebou komunikovať v ukrajinčine. Hoci predtým spolu hovorili po rusky. Aj sme sa pýtali, či to bolo pre nich ťažké, prejsť na ukrajinčinu. Niekto s tým mal menšie problémy, niekto väčšie. Ja som v tom videla takú paralelu, akoby od nás niekto chcel, aby som zajtra hovorila po česky. Viem pasívne po česky dobre, ale cítila by som sa hneď komfortne hovoriť po česky? Toto je tiež pre nich ťažší oriešok, ktorý budú musieť riešiť.
Oni sú susedia s nami, my sme susedia s nimi. Rozprávali ste sa s Ukrajincami, či už s tými, ktorí ušli pred vojnou alebo už tu žili dlhý čas, za akých susedov považujú nás, Slovákov?
Katarína Urban Richterová: Áno, ja veľa. Keď som položila otázku: „Vy o nás niečo viete? Lebo my o vás nič nevieme,“ tak mi profesor z Ukrajiny priznal, že v živote nevidel živého Slováka ani Slovenku, kým neprišiel na Slovensko. Hovoril mi: „My o vás nič nevieme. Nevedel som o autoroch, o významných osobnostiach, o ničom.“ To je jedna z tém, ktoré veľmi riešime hneď v prvej epizóde, prečo o sebe nič nevieme, veď predsa sme susedia. Navyše, Ukrajina je obrovská krajina a v mnohých veciach sú pred nami, napríklad v digitalizácii. Aj mi to tam vysvetľujú odborníci a snažíme sa spolu prísť na to, prečo o sebe nič nevieme. Potom tam máme aj Ukrajincov, ktorí mi hovoria: „Keďže o nás nič neviete, tak my vám povieme, akí sme.“ Takže myslím si, že to je pekné, že nie ja musím hovoriť, akí sú Ukrajinci, aj by som to nerada hovorila, ale že oni mi to hovoria – Ukrajinky a Ukrajinci, s ktorými sme sa stretli.
Oxana Ferancová: Dokonca aj veľmi radi, napríklad sme robili rozhovor s etnografičkou. Ona je na univerzite v Charkive a bola veľmi ochotná nám porozprávať o ukrajinských tradíciách, o tom, aké je to ukrajinstvo silné, ako pretrvalo celé stáročia napriek rusifikácii. Donedávna bolo dvesto stredných škôl v Charkive, z ktorých bola iba jedna ukrajinská. Takže 199 ich bolo ruských. Derusifikácia, ktorá nastala po februári, bude trvať veľmi dlho a toto boli fakty, ktoré ma zarazili.
Katarína Urban Richterová: Pri nahrávaní a spracovaní podcastu s nami Ukrajinci vždy chceli hovoriť. Nebol problém s časom, že doma nemali elektrinu, ako pani docentka, s ktorou sme hovorili priamo v Charkive. Vždy si na nás našli čas a boli vrcholne profesionálni a slušní. Vždy nám ďakovali za to, že sa snažíme robiť osvetu a trošku o Ukrajine a Ukrajincoch, ako o národe hovoriť na Slovensku. Bola som celkom zaskočená, že nikdy nebol problém.
Oxana Ferancová: Vždy nám ďakovali, že im pomáhame. My sme vždy hovorili, že nám nemusia ďakovať, veď to je vari samozrejmé, ste vo vojne, musíme niečo robiť. Ďakovala aj táto pani profesorka z Charkiva, športový novinár z Kyjiva, ktorý sedel pri zoome s baterkou, lebo nemal elektrinu a povedal: „Ďakuju za pomošč.“
Katarína Urban Richterová: Nie iba nám, ale Slovákom a Slovensku ďakujú. Bolo to silné.
Koľko z ľudí, ktorí ušli pred vojnou, bolo odhodlaných, že naozaj zostanú na Slovensku a budú našimi susedmi, a koľkí z nich to vnímali ako dočasnú vec a cítili, že sú doma na Ukrajine a chcú sa tam vrátiť?
Katarína Urban Richterová: Tí, s ktorými som hovorila, to cítia ako veľmi silnú tému, považujú to za dočasné. Mnohí z nich chodia na Ukrajinu v časoch, keď si myslia, že je to bezpečné, hoci ťažko povedať, kedy je to bezpečné. Idú aspoň na chvíľu, do Ľviva alebo niekde na hranicu do bezpečnejších častí, lebo Ukrajina im veľmi chýba. Jedna matka dvoch detí, ktorá na diaľku pracuje v americkom korporáte, hovorila, že by veľmi chcela, aby Slováci vedeli, že je to dočasné. Vravela nám: „Skúste nás brať tak, ako keby sme vám tu boli úplne rovnocenní. Ale my sme tu naozaj dočasne, sľubujeme.“
V roku 2015 bola veľkou témou migračná kríza. Politicky bola zneužívaná a slovo migrant alebo vojnový utečenec bolo skôr negatívne ako pozitívne. Keď sa začala vojna na Ukrajine, mnohí prejavovali strach, čo sa stane na Slovensku, keďže bolo jasné, že utečenci prídu k nám. Ten strach sa napokon nenaplnil, doteraz to vyzerá tak, že sme Ukrajincov dokázali prijať. Boli aj oni schopní trochu sa asimilovať do našej spoločnosti bez toho, aby to vnímali ako problém?
Oxana Ferancová: Ako kto.
Katarína Urban Richterová: Neviem odpovedať na to, či s tým mali problém, nepýtali sme sa ich na to a nehovorili sme len s Ukrajincami. Ja som sa napríklad rozprávala so slovenskou sociologičkou, ktorá mi vravela, že videla veľký rozdiel v tom, ako sme v roku 2015 prijímali utečencov zo Sýrie či Afganistanu a teraz Ukrajincov. Nazvala to ontologickým bezpečím. Videli sme v nich viac domova, viac sa nám podobali, a preto sme sa ich menej báli a mali s nimi väčší pocit súdržnosti. Bola to veľká vlna spolupatričnosti. My sme ju zažili a je to počuť aj u rôznych Slovákov, s ktorými sme hovorili. Možno to tak nebolo všade, ale ako mi hovoria sociológovia, je to naozaj tak, že Ukrajincov a Ukrajinky sme ľahšie prijali, pretože máme pocit, že sú nám v niečom bližší.
Oxana Ferancová: Sú aj príklady, keď sa malé deti vzdelávajú online v ich školách na Ukrajine a sú aj rodiny, kde deti dali do slovenských škôl. Veľmi rýchlo sa naučili po slovensky, bola to otázka mesiacov, a potom sa stali tlmočníkmi pre svoje matky a babičky. Jedna Ukrajinka, s ktorou sme varili boršč, má tínedžera, a ten chodí do slovenského gymnázia, jej dcéra zas chodí na základnú. Rozprávali sme sa aj s kunsthistoričkou Xéniou Rožák Litvinenko, ktorá má až tri malé deti a tie chodia do slovenskej základnej školy. Hovorila som s nimi a bolo to neuveriteľné, ony nemali ani prízvuk.
Určite sú príklady, keď sa rodičia rozhodnú dať deti do slovenských škôl a potom sú aj takí, ktorí chcú, aby sa ich deti vzdelávali online, aby náhodou nevymeškali ich vyučovanie, ich program a osnovy. Znamená to, že sú stále prepojení s Ukrajinou a tá im veľmi chýba. V decembri som sa stretla s jednou profesorkou spevu, ktorá je v SND s baletkami, a tá vravela, že ona už to nemohla vydržať bez svojho muža, preto vycestovala do Ľviva, kam z iného mesta prišiel jej muž. Po mesiacoch sa tak konečne mohli stretnúť. Vraj bol pochudnutý a vyzeral tak zle, že mali slzy v očiach, ale potom sa zase museli rozlúčiť. Myslím si, že väčšina Ukrajincov sa vráti domov, ale je možné, že niektorí tu aj zakotvia.
Síce sa politické zneužívanie tejto témy ani zďaleka nedá porovnať s tým, čo sa dialo v roku 2015, ale objavujú sa komentáre ako, „prišli sem na veľkých autách“ a „keď sú takí bohatí, prečo by sme im mali pomáhať“. Zachytili ste, že by sa takéto výčitky dostali k Ukrajincom a oni by na ne reagovali?
Katarína Urban Richterová: My sme sa nepýtali presne na to, či majú pocit, že sme ich dobre prijali. V jednej epizóde však hovoríme o ukrajinskej a ruskej minorite na Slovensku, čo je veľmi zaujímavá téma, lebo tam som sa zapotila. Nebolo ľahké nájsť niekoho z ruskej minority žijúcej na Slovensku, kto by so mnou hovoril, nejakého oficiálneho reprezentanta. Potom sa mi podarilo rozprávať s dvoma kamarátkami, jedna má ruské korene a druhá je Ukrajinka. Obe žijú na Slovensku, rozprávajú sa spolu po rusky a ja som sa ich pýtala, či sa cítia v Bratislave bezpečne. Bolo to iba pár dní po príšerných vraždách na Zámockej. Povedali, že áno, cítia sa tu bezpečne. Aj som sa ich spýtala, či je zvláštne, keď prídu do kaviarne a rozprávajú sa po rusky alebo po ukrajinsky. Pozerajú sa na nich ľudia? Odpovedali, že si to vôbec nevšímajú. Páči sa mi, že majú také zdravé sebavedomie a neriešia, či sa na nich niekto pozerá, lebo hovoria po rusky alebo ukrajinsky. Mala som pocit, že sa tu cítia v bezpečí.
Už ste naznačili, že ste hľadali aj predstaviteľov ruskej komunity. Predtým, ako Rusko zabralo Krym, napätie medzi Ukrajinou a Ruskom nebolo až také silné. Možno skôr naopak, veď pre väčšinu Ukrajincov je ruština druhý jazyk, ktorým hovoria. Podarilo sa vám v podcaste nejako zachytiť aj to, ako Ukrajinci menia svoj vzťah k Rusom? Hovorili ste aj s nejakými Rusmi, ktorí tu žijú, ako sa zmenil ich vzťah k Ukrajincom po 24. februári?
Urban Richterová: Pýtali sme sa ich na to, ako sa im žije na Slovensku po tom, ako vypukla vojna. Bolo to ťažké, lebo nikto z predstaviteľov ruskej minority žijúcej na Slovensku s nami po mnohých týždňoch, mesiacoch nechcel hovoriť. Hovorila som nakoniec s jednou paňou z Bieloruska, ktorá tu dlhodobo žije, a vysvetľovala mi, ako dlho tu vôbec Rusi sú. Potom sme sa rozprávali s Ruskami, ktoré mi hovorili, že v istom období, minimálne v úvode vojny, sa hanbili za to, že sú Rusky a museli to v sebe spracovať, lebo vojnu nepodporujú a sú proti Putinovi. Bola to tragédia nielen pre ich ukrajinské kamarátky, ale aj pre ne. Pri tomto podcaste sme mali veľkú etickú dilemu, či si vôbec môžeme dovoliť hovoriť o tom, ako sa majú Rusi žijúci na Slovensku, keď Ukrajinci sú na tom oveľa horšie.
Dohodli sme sa, že tomu dáme priestor, ale nebudeme to dávať na podobnú úroveň pocitu ublíženia, ale je dôležité, že tam zaznejú tieto hlasy. Aj medzi Ukrajincami žijúcimi na Slovensku som zachytila mnohé názory. Sú takí, ktorí nechcú počuť žiadnu operu alebo balet od ruského autora a chcú sa úplne odstrihnúť od tejto krajiny. Potom sú takí, ktorí nad tým vôbec nepremýšľajú a s ruskými kamarátmi budú hovoriť po rusky. Myslím si, že to závisí od osobnosti, ale aj od veku. Všimli sme si, že pre mladých ľudí je oveľa jednoduchšie urobiť zmenu a prejsť do takzvanej stopercentnej ukrajinčiny. Aj mnoho umelcov na Ukrajine urobilo tú zmenu, prechádzajú iba na ukrajinský trh a budú hovoriť len po ukrajinsky. Ruštinu opúšťajú metaforicky aj fyzicky a teatrálne ju zahodili. Myslím si, že to je generačná vec, ale je to len čisté pozorovanie.
Oxana Ferancová: Ide o to, že ruština na Ukrajine bola prítomná dlho a veľmi silno, storočia. Ak Ukrajinec hovorí po rusky, neznamená to, že je rusofil. Je to jednoducho jeho jazyk, s tým sme sa stretli aj tu na Slovensku, keď sme sa rozprávali s Ukrajincami. Odhodiť ruský jazyk symbolicky je jedna vec, druhá je skutočne sa od neho odstrihnúť. Na Ukrajine dnes prebieha veľká derusifikácia, o ktorej sa veľa píše a dokonca sa to týka aj pravoslávnej cirkvi, v ktorej sa v ruskom jazyku konajú bohoslužby.
Jeden slávny ukrajinský boxer, volá sa Vasyľ Lomačenko, po začiatku invázie išiel brániť Ukrajinu, stal sa súčasťou teritoriálnej obrany. Počas vianočných sviatkov však zdieľal video nejakého ukrajinského farára, ktorý sa vyjadroval v takom zmysle, že Ukrajinci nemali začať túto vojnu, že je to proti Bohu. Bolo to propagandistické video, ktoré bolo akýmsi vyjadrením ruských postojov. Dvihla sa proti nemu veľká vlna nevôle a dokonca sa dostal aj na zoznam zradcov. Človek, ktorý bránil krajinu, ale jednoducho si v nejakej etape povedal, že toto je správne. Toto sú veci, ktoré sa podľa mňa budú riešiť po vojne a bude to veľmi ťažký proces.
Čím vás osobne obohatila príprava toho podcastu? Je niečo, čo vás zmenilo? V čom ste vy dve iné, ako ste boli predtým, keď ste išli robiť podcast?
Katarína Urban Richterová: Je toho veľa. Robíme na tom veľmi dlho a ja som to vymyslela v čase, keď som toho vedela málo. Možno niečo o Kyjive, Ľvive, možno som počula meno Juščenko, no to bolo všetko. Teraz to bagatelizujem, ale vedela som veľmi málo. Teraz viem o čosi viac, hoci nehovorím, že veľa. Zároveň sme mali aj ťažké rozhovory, keď sme sa premáhali, aby sme neplakali.
Oxana Ferancová: Aj sme plakali. To sa nedalo.
Katarína Urban Richterová: Aj sme plakali, samozrejme. Chcem, aby poslucháči vedeli, že to nie je podcast len o najťažších príbehoch ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. Ja som sa veľa dozvedela aj počas rozhovorov so slovenskými odborníkmi, rozprávala som sa napríklad s odborníčkou na výtvarné umenie, ktorá dlhodobo prednáša na Vysokej škole výtvarných umení. Hovorila som s ňou o Iľjovi Repinovi, čo je veľmi známy maliar, ktorý namaľoval pár dôležitých veľkých obrazov a jeden z nich sa volá Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi. Povedala, že doteraz hovorili, že to je ruský maliar, ale on je de facto ukrajinský maliar, ktorý pracoval v Rusku, hlásil sa k sovietskym a ruským témam, ale aj k ukrajinským. Takýchto prípadov je veľa.
Oxana Ferancová: Doplním, že aj Bulgakov je na tom rovnako ako Repin. Známy autor románu Majster a Margaréta. Narodil sa v Kyjive, dokonca tam vyštudoval aj medicínu a až potom sa presťahoval do Moskvy. V Kyjive je múzeum Bulgakova a Zväz ukrajinských spisovateľov prišiel s tým, že sa má zatvoriť, pretože Bulgakov nie je Ukrajinec. Vznikla dilema, či je Ukrajinec. Týka sa to aj Gogoľa.
Katarína Urban Richterová: Len sa snažíme rozpovedať ten príbeh a ukázať, že nie je to také ľahké, ako to bolo doteraz, keď sa hovorilo, že toto je ruský autor a hotovo. Vždy je tam aj B a C. Ten problém nemáme len na Slovensku. Existuje zaujímavý projekt, v rámci ktorého sa snažia akoby napomínať veľké inštitúcie, ako napríklad Múzeum moderného umenia v New Yorku (MoMA). Urobili tam špeciálny plagát ‘MoMA meet Malevich,’ čo je avantgardný umelec, o ktorom MoMA dlhodobo hovorí, že je Rus. Tento nový projekt sa im snažil ukázať, že je Ukrajinec.
Je niečo, čo vás počas prípravy podcastu úplne prekvapilo?
Oxana Ferancová: Mňa napríklad prekvapila ukrajinčina. Myslela som si, že keď viem dobre po rusky, nebude pre mňa problém komunikovať. Keď sme v druhej polovici augusta začali robiť prvé rozhovory, najskôr sme sa rozprávali s 15-16-ročnými študentkami baletu a ich učiteľkou. Prvá otázka bola, ako sa budeme rozprávať. Povedala som, že po rusky, lebo po ukrajinsky neviem. Boli sklamané, ale porozprávali sme sa. S učiteľkou, ktorá mala možno 70 rokov, to bolo bez problémov. Naozaj závisí od generácií, kto rýchlo preskočil na ukrajinčinu a kto zostal v ruštine. Čím viac tých rozhovorov bolo, tým viac sa nám stávalo, že respondenti už nechceli hovoriť po rusky.
To je tá derusifikácia v čase.
Oxana Ferancová: V priamom prenose a voči nám. Musím sa priznať, že ja sama som sa už potom hanbila položiť otázku, či sa budeme rozprávať po rusky. Posledné rozhovory som robila v ukrajinčine a mala som vedľa seba našu kolegyňu, ktorá nám veľmi pomáhala, volá sa Olha Žurba. Ona vždy položila tú otázku a ja som sa snažila zachytiť kontext, ale na začiatku to bolo veľmi ťažké. Už som sa prihlásila na kurz ukrajinčiny a mám ukrajinskú učiteľku, takže za posledné dva mesiace som urobila pokrok, čo je pre mňa najväčší prínos.
Podcast vás teda zmenil minimálne v tom, že sa učíte po ukrajinsky.
Katarína Urban Richterová: Mňa asi najviac zaskočilo, že my sme si to tu na Slovensku neuvedomovali, ale vojna na Ukrajine sa nezačala pred rokom. Začala sa de facto pred deviatimi rokmi anexiou Krymu. V jednej časti mi 15-ročné dievča pyšne ukazuje video, ako zloží kalašnikov za 15 sekúnd. Ja som ostala ticho, pretože v živote som nesedela v miestnosti s niekým, kto by držal kalašnikov, no ona mi vysvetľovala, že to je normálne. Absolvovala aj prípravu, kde ju učili napríklad aj to, ako zbaliť takzvanú alarm tašku. Keď sa začala vojna, bola pripravenejšia ako jej mama. Sú z Charkiva, z oblasti, kde to bolo hneď v úvode invázie veľmi zlé, museli odísť hneď v tú noc a podarilo sa im to. Spolu so sestrou bola okamžite zbalená. Na Slovensku sme trochu zabudli na to, že Ukrajina je od roku 2014 vo vojne a dejú sa tam zlé veci. Možno je to také pripomenutie, že toto sa deje.
