Tajný svet studenej vojny. Slovenka odhaľuje dejiny špionáže v ocenenom podcaste
Akou ľsťou tajné služby komunistického Československa poslali obávaného teroristu Carlosa Šakala z krajiny a ako fungovali „fake news“ počas studenej vojny? O týchto aj mnohých ďalších doteraz neznámych príbehoch rozpráva vo svojej podcastovej sérii Katarína Urban Richterová, ktorá za svoj seriál vlani získala prestížne Lovie Awards. Sériu vyprodukovala počas pandémie a dnes hľadá partnerov, ktorý by jej pomohli s financovaním druhej série.
„Vždy ma najviac bavili dlhé formáty, ktoré sledovali istý fenomén z rôznych uhlov a perspektív na dlhšom priestore. To sa mi všetko vracia aj pri príprave podcastov, ktorým sa venujem dnes.“
Katarína Urban Richterová pochádza z Bratislavy, vyštudovala mediálne štúdiá v Trnave a na Masarykovej univerzite v Brne. Už počas vysokej školy začala pracovať v Slovenskom rozhlase.
V roku 2015 bola ako jediná Neameričanka finalistkou prvého podcastového akcelerátora známej stanice WNYC Studios, ktorý sa konal v Los Angeles. Vlani v novembri získala prestížne európske ocenenie Lovie Awards v kategórii najlepší podcast v oblasti veda a vzdelávanie za svoj podcast s názvom „The Secret Struggle for Cold War Dominance“.
V ňom odhaľuje pozadie fungovania špionážnych aktivít svetových mocností, ale aj menších krajín, akou bolo aj Československo, na pozadí ideologického boja medzi západom a východom.
Forbes Slovensko sa s Katarínou Urban Richterovou rozprával nielen o jej ocenenej podcastovej sérii a ďalších projektoch (medzi nimi aj seriál podcastov o pletení, elektromobilite alebo o mieste mladých v súčasnom svete pod názvom Krajina mladých), ale aj o tom, ako sa k produkcii podcastov dostala a ako ju táto činnosť dokáže uživiť.
Veľká rozhlasová škola
Do sveta informácií ste vstúpili už počas štúdia na vysokej škole. Ako sa začala vaša mediálna cesta?
Počas štúdia som začala pracovať v Slovenskom rozhlase v anglickom vysielaní Radio Slovakia International, kde som zostala dlho. Tam som sa veľmi veľa naučila o rozhlasovej novinárčine, bola som zaangažovaná v mnohých medzinárodných spoluprácach ako Inside Central Europe, Network Europe.
Mala som šancu spolupracovať napríklad aj na pokrývaní veľkého samitu Bush-Putin v Bratislave (v roku 2005, pozn. red.). To bola naozaj veľká škola. Ale všeobecne som sa viac venovala publicistike ako samotnému spravodajstvu.
Venovala som sa politike, sociálnym témam, školstvu, kultúre aj histórii. A musím povedať, že vždy ma najviac bavili dlhé formáty, ktoré sledovali istý fenomén z rôznych uhlov a perspektív na dlhšom priestore. To sa mi všetko vracia aj pri príprave podcastov, ktorým sa venujem dnes.
Kedy ste začali vnímať podcasty ako formu, ktorá je aj pre vás zaujímavá a láka vás to robiť?
Podcastom som prepadla pred 10-12 rokmi. Prvý raz som asi počula podcast na odporúčanie kamarátky, myslím, že to bol buď This American Life alebo Radiolab. Bola som z toho nadšená.
Pol hodiny alebo hodinu počúvate zaujímavo spracované témy, veľa sa pri tom naučíte a počúvate popri inej činnosti doma. Veľmi ma to chytilo a niektoré z tých foriem som už v tom čase začala využívať aj vo svojej práci v rádiu.
Úspech v podcastovom akcelerátore
V roku 2015 ste sa stali finalistkou v podcastovom akcelerátore WNYC Podcast Accelerator v Los Angeles. Ako k tomu došlo?
WNYC je jedno z najpopulárnejších podcastových štúdií na svete a išlo o prvý akcelerátor tohto typu. Spomínaný Radiolab je ich vlajkový podcast, ale majú ich veľmi veľa. Ja som sa tam dostala s mojím nápadom ako jediná Neameričanka s podcastom nazvanom „Take Me To Your Leader“.
O čom presne to bolo?
Podcast bol o ľuďoch, ktorí boli možno trochu uletení, možno vizionári, ale v každom prípade mali nejaký cieľ, ktorý chceli uskutočniť. Cestovala som vďaka tomu do Lieberlandu, čo je neoficiálna krajina, maličké územie na rozhraní Srbska a Chorvátska.
Istý Čech, Vít Jedlička, pochopil, že ide o špeciálne teritórium a chcel na ňom vytvoriť nový európsky štát. A nasledovalo ho viacero ľudí. Vlastne to celé bolo veľmi zaujímavé aj vďaka tomu, akých ľudí prilákal. Niektorí sa doma nevedeli zaradiť do spoločnosti, iní boli zase vizionári, ľudia, ktorí už vtedy obchodovali s bitcoinmi a podobne.
Srdcové médium
Aká bola cesta k podcastovej sérii o studenej vojne?
Keď som sa vrátila z WNYC akcelerátora, bola som si viac-menej istá, že chcem v budúcnosti produkovať podcasty. Ešte som si medzitým stihla odskočiť na materskú, ale cítila som, že toto je moja cesta, spoločne s rozhlasom, ktorý stále považujem za svoje srdcové médium.
Veľkú rolu pri príprave podcastu o studenej vojne zohral výskum vašej sestry Daniely, ktorá momentálne pôsobí na londýnskej King’s College, kde prednáša bezpečnostné štúdie. Ako vás motivovala?
Keď moja sestra písala dizertačnú prácu (v tom čase študovala bezpečnostné štúdie na Warwick University, pozn. red.), veľa mi o tom rozprávala – s kým sa v rámci výskumu stretla, čo objavila, čo zaujímavé sa dozvedela z archívov. Už vtedy som si hovorila, že o tomto niečo musím nahrať.Reklama
Neskôr dávali s kolegami dohromady súbor odborných textov pre vedecký časopis International History Review z rôznych kútov sveta od Tanzánie cez Maroko, Československo, Bulharsko či Veľkú Britániu, v ktorých často boli práve informácie z archívov tajných služieb z obdobia studenej vojny, ktoré sa v posledných rokoch začínajú otvárať verejnosti.
Štúdie, ktoré Daniela s kolegami pripravila, som si naštudovala, nahrala k nim rozhovory, doplnila kontext a vytvorila som z nich podcastové epizódy postavené okolo príbehov.
Špióni z Československa
Kde sa jednotlivé príbehy odohrávajú?
Tie epizódy sú veľmi rôznorodé, odohrávajú sa v rôznych kútoch sveta. A presne to je na tom zaujímavé.
Napríklad som sa jeden deň rozprávala s niekým o Československu a na druhý deň napríklad o Kongu či Maroku, alebo o existencii obrovských stredísk na odpočúvanie na prekrásnych idylických ostrovoch Chagos Islands v Indickom oceáne, odkiaľ v čase studenej vojny Briti odpočúvali možno polovicu sveta.
Podcast hovorí aj o tom, že studená vojna zďaleka nebola len konfliktom medzi Sovietskym zväzom a USA, ale že aj menšie krajiny, kam patrilo napríklad aj Československo, mali svoju agendu, svoje špionážne, spravodajské aj vojenské hry, ktoré riešili a rozvíjali s istým cieľom.
Keď spomínate Československo, mňa zaujalo napríklad aj to, že Kuba v istom období veľmi aktívne spolupracovala so spravodajským službami z Československa. Dokonca radšej brali informácie od Čechoslovákov ako od Sovietov…
Áno, je to tak. Vyplýva to zo zistení historika doktora Jana Kouru z Karlovej univerzity. Čechoslováci mali kvalitné spravodajské informácie a okrem toho, Kubánci sa Československa obávali menej ako prípadnej spolupráce so Sovietmi, lebo medzi nimi bola celkom iná mocenská pozícia.
Všetko sa však zmenilo po útoku v Zátoke svíň, kedy zjavne Čechoslováci zlyhali a informácie o invázii Kube nedodali, poskytli im ich však Sovieti a Kube sa to podarilo ustáť. (V roku 1961 vojaci vycvičení v USA zaútočili na Kubu s cieľom zvrhnúť režim Fidela Castra, operácia vyostrila vzťahy medzi USA a Sovietskym zväzom a ešte viac posilnila rozdelenie sveta na dve sféry vplyvu, pozn. red.).
Prípad Šakal
Ďalšia zaujímavá informácia bola, že keď raz na územie Československa prišiel medzinárodne pôsobiaci terorista Carlos Šakal (vlastným menom Ilich Ramirez Sánchez, momentálne si odpykáva trest vo väzení La Santé v Paríži, pozn. red.), miestne úrady sa ho chceli zbaviť, lebo sa obávali, že sa tu niečo zomelie. A na to použili istú lesť…
Áno, a práve to sú zistenia, ktoré urobila moja sestra doktorka Daniela Richterová a tiež doktorka Natalia Telepneva a doktor Mikuláš Pešta z nedávno sprístupnených dokumentov bývalej ŠtB.
Celá ŠtB (bývalá tajná polícia, pozn. red.) bola znepokojená tým, keď sa Carlos Šakal nachádzal na území Československa. Vedeli, že sa tu stretáva s rôznymi ľuďmi, dohaduje si tu svoje „kšefty“. Samozrejme, nechceli tu žiadne problémy a chceli sa ho zbaviť, pretože ten človek bol nepredvídateľný ako časovaná bomba.
Nevedeli, ako sa ho zbaviť, a tak ho prišli varovať, že Francúzi sú mu na stope (v tom čase bol Carlos nepriateľom č. 1 Francúzska, pozn. red.). Táto stratégia im vyšla a Šakal vtedy z Československa veľmi rýchlo odišiel a nikdy viac sa už nevrátil.
Stretnutie s Frederickom Forsythom
Rozprávali ste sa aj so spisovateľom Frederickom Forsythom, autorom špionážnych románov. Dnes už vieme, že práve podľa jednej jeho knihy dostal „Šakal“ prezývku.
Frederick Forsyth je autorom knihy Deň pre Šakala. Raz sa britskí novinári snažili niečo o Carlosovi zistiť a v byte, kde kedysi býval, našli na poličke práve túto knihu. A tak vlastne získal Carlos svoju prezývku Šakal. Zaujímavé je aj to, že Forsyth kedysi pracoval aj ako zahraničný korešpondent pre agentúru Reuters v Berlíne a sám mal skúsenosti so sledovaním tajnými.
Čo sa mu stalo?
Pôsobil v Berlíne v čase rozdeleného sveta. Ako zahraničného novinára zo západu ho sledovali nemeckí tajní v podstate 24 hodín denne. Ja som sa s ním rozprávala o tom, aké to je byť sledovaný, ako sa to dá ustáť. A on mi hovoril, že tých svojich agentov po čase už poznal, občas im dokonca nechal priniesť pivo či zmrzlinu, aj si z nich uťahoval.
Je aj jeden príbeh, ktorý sa mu stal s istou špiónkou v Československu, ale o tomto viac neprezradím, lebo práve na túto tému by som chcela pripraviť jeden samostatný diel v ďalšej sérii podcastu. Ale celé je to v podstate o tom, že aj tí agenti sú len ľudia a medzi prenasledovanými a prenasledovateľmi existovali aj také bežné ľudské prepojenia.
Aj špióni sú len ľudia
Z toho vyplýva, že bude aj pokračovanie. To je dobrá správa. No v prvej sérii bolo aj množstvo ďalších fascinujúcich príbehov. Spomeniete ešte niektoré, ktoré na vás špeciálne zapôsobili alebo vás prekvapili?
Zaujímavá bola napríklad epizóda o tanzánskom politikovi, novinárovi a akademikovi Dennisovi Phombeahovi, ktorý bol počas svojho života vlastne neviditeľný, nikdy nebol úplne na vrchole, ale pohyboval sa vo vysokých kruhoch.
Až po jeho smrti objavil historik doktor James Brennan, že tento človek bol jedným z najpromiskuitnejších špiónov studenej vojny. Pracoval pre viaceré spravodajské agentúry z východného aj západného bloku, v istom období dokonca aj pre Československo.
Dozvedáme sa z tých archívov aj niečo o tom, aký mal vlastne život?
No hlavne musel mať neskutočne veľa roboty (smiech). Bol politikom, trojitým špiónom a ako mi hovoril doktor Brennan, muselo to byť naozaj veľmi stresujúce. Mal, samozrejme, aj manželku a rodinu a popri tom aj veľa nemanželských partnerstiev.
Neviem, ako toto všetko dokázal ako človek ustáť. A v podstate skončil dosť tragicky, zomrel osamotený, v pomerne skorom veku. Tento príbeh odhalil aj odvrátenú stránku tejto práce, pretože byť špiónom ani zďaleka nie je také atraktívne, ako to vyzerá v špionážnych filmoch.
Fake news sú s nami od nepamäti
Veľká téma, ktorej čelia spoločnosti na celom svete aj dnes, sú dezinformácie, alebo „fake news“, ktoré boli bežne používané aj počas studenej vojny…
To je pravda. Doktor Paul McGarr z University of Nottingham napísal štúdiu o tom, ako fungovali „fake news“ počas studenej vojny v Indii. Je to skoro identické s tým, čo vidíme a zažívame teraz. Fake news tu vlastne sú od nepamäti, využívali sa dávno pred studenou vojnou. A netreba zabudnúť, že ich nevyužívali iba Rusi, aj keď v tom boli výborní, ale robili ich aj Briti alebo Američania či iné národy.
O čo išlo v tomto konkrétnom prípade?
Paul McGarr písal o prípade, ktorý nazval „The Freeman Telegram“. Išlo o telegram, ktorý však spomínaný Freeman nikdy nenapísal, ale bol podhodený médiám. Dnes už vieme, že ho napísali Rusi a bol namierený proti Američanom a Britom v Indii.
V tom telegrame, ktorý akože písali Briti, stálo, že Američania finančne podporujú protivládne strany a hnutia v Indii. Dôležité bolo, aby Rusi túto informáciu dostali do médií. V momente ako sa to do médií v Indii dostalo, začali to preberať aj ďalšie zdroje a správa sa dostala do sveta. A nikde v tom reťazci sa už neukazovalo, že by v tom mohli mať prsty Rusi.
Spomínali ste, že chcete vytvoriť aj ďalšiu sériu týchto podcastov. V akom štádiu sa teraz nachádzate?
Áno, je to môj cieľ a tu narážame na druhú stránku mojej tvorby. Momentálne som v štádiu, že hľadám partnera najmä na distribúciu a financovanie podcastu. Dúfam, že sa mi to podarí v blízkej dobe doriešiť, aby podcast mohol pokračovať.
Mám už minimálne 10-15 tém, ktoré sú výborné a netýkajú sa len obdobia studenej vojny. Rada by som podcast posunula aj do iných období a venovala sa celkovo tajným stránkam tajného sveta.
Ako sa dá uživiť vyrábaním podcastov
Dá sa z tvorby podcastov uživiť? Ako to funguje?
Dá sa to, ja som vlastne podcastová poducentka a vytváram rôzne podcasty . Dlhodobo tvorím napríklad aj podcast Krajina mladých, ktorý je vo feede Denníka N, kde je zadávateľom Rada pre mládež Slovenska. Je o tom, ako rôzne spoločenské témy, udalosti vnímajú mladí ľudia, čo ich trápi, teší, čím žijú.
A iné podcasty, ktoré produkujem, robím s podporou iných organizácií. To bol aj prípad naratívnej podcastovej série Také pletky, ktorý som vytvorila s podporou Fondu na podporu umenia.
Môžete priblížiť, o čom to bolo?
Išlo o podcast o svete štrikovania. V Banskej Štiavnici som stretla skupinu žien, ktoré sa nazývajú Stitches Bitches. Rady štrikujú a pravidelne sa stretávajú. Popritom, ako som sa s nimi rozprávala o pletení, naďabila som na obrovský nový svet a mnoho zaujímavých tém, ktoré súvisia nielen so štrikovaním, ale aj s históriou.
V Banskej Štiavnici totiž za socializmu fungoval veľký štátny podnik Pleta, ktorý vyrábal pletené ošatenie. V podcaste prepájam štrikovanie aj s vedou, umením, feminizmom, protestom a objavila som aj záhadu…
Štrikujúce špiónky
Zaujímavé je, že aj pri podcastoch Také pletky sa vám objavila jedna špionážna téma. Vysvetlili by ste našim čitateľom, o čo išlo?
Bolo to veľmi zaujímavé. Hovorila mi o tom bezpečnostná analytička Loretta Napoleoni, keď sme v jednom diele debatovali o benefitoch pletenia z hľadiska neurovedy. Práve ona mi povedala, že počas 2. svetovej vojny existovali špiónky, ktoré využívali štrikovanie na zaznamenávanie rôznych správ, v podstate ich vpletali do kódov.
Kde pôsobili?
Vo Francúzsku, ktoré bolo v tom čase okupované Nemeckom. Fungovalo to tak, že Briti tam vysadili ženy-špiónky, ktoré patrili do špeciálnej divízie britských služieb. Jazdili si po Francúzsku na bicykloch s košíčkom a do pleteniny zapisovali kódované správy.
Pletenie je totiž binárna záležitosť – hladko-obratko, nula-jedna A tak dokázali do pletenia zakódovať rôzne pozorovania, napríklad keď niekde zaznamenali nákladný vlak s vojenským tovarom a podobne. Tieto informácie následne posielali spojencom.
Možno by to stálo aj za širšie spracovanie, čo myslíte?
Určite áno, bolo to veľmi zaujímavé. A zaujímavé je, že jedna z tých špióniek stále žije, má už vyše 100 rokov. Volá sa Phyllis „Pippa“ Latour a žije na Novom Zélande. Myslím si, že ak sa mi podarí zrealizovať druhú sériu podcastu, jej príbeh by sa tam mohol objaviť tiež.
